Je niekedy náročné všímať si bežný život ktorý sa
okolo nás odohráva v takej uponáhľanej dobe akej žijeme. Dokonca sa môže
stať, že realitu nikdy nekončiacich povinností, neustáleho naháňania sa za
niečím prevezmeme natoľko za svoju, že si zabudneme všímať skutočný život. Ten
na nás však stále čaká v neustále meniacom sa okamihu a je na nás či
mu začneme venovať pozornosť alebo nie.
Začala som si konečne tento jednoduchý život okolo všímať a zistila
som, že je plný inšpirácií a krásnych zážitkov.
Po práci som sa prešla do parku, bol krásny slnečný deň,
takže si deň vychádzku priam pýtal. Deti, ktorým sa skončilo vyučovanie, sa v skupinkách
vinuli cez park. Všetky odeté v rovnošatách, keď ma odrazu zaujalo
dievčatko, ktoré ukazovalo spolužiakovi všetko okolo. Na tvári úsmev od ucha k uchu,
chlapec ju dychtivo počúval. Tu som si zrazu všimla, že chlapec má
pravdepodobne dawnov syndróm. Radosť v jeho tvári však bola úprimná. Decká sa k nemu správali rovnocenne, nevyčleňovali ho, ale ani
neľutovali. Vtedy som si uvedomila, že deti sú jedni z najväčších učiteľov,
občas im len treba načúvať.
V iný deň, zase som sedela v parku na pár minút po
práci, som pozorovala ľudí okolo. Vždy som to rada robila, či už išlo o veľké
nákupné centrá, ulicu alebo park. Nie že by som ich hodnotila, len bolo milé vidieť, ako sa jedni
ponáhľajú, iní smejú, ďalší pomaly vychutnávajú čas či už so svojím partnerom alebo
kamarátmi. Aj v tento deň som sedela na lavičke, konečne odložila mobil a len ticho
vychutnávala okolitú atmosféru. Na lavičke obďaleč sedel starý pár, možno
sedemdesiatnici. Z chuti sa smiali, žena ťahala muža za nos a očividne
boli v hravej a dobrej nálade presne ako tie deti z pred pár
dní. Zase som si uvedomila, že ani vek nás neobmedzuje v tom, aby sme sa radovali
zo života.
V jednej z kaviarní v ktorej pracujem máme vysoké
stoličky osadené priamo v okne, takže máte pekný výhľad do ulice. Väčšina
z nás tam zvykne cez pauzu jesť svoj obed, keďže ste otočený chrbtom do
kaviarne a na chvíľu máte od všetkých tých ľudí pokoj. Oproti cez ulicu je
reštourácia a tak v jeden deň, keď som už len dopíjala čaj a sledovala
okolie, mi zrak padol na skupinku chlapov v strednom veku ktorý sa práve
lúčili. Všetci sa medzi sebou vyobjímali uštedrili jeden druhému pusu na líce a v dobrej
nálade sa rozišli. Možno sa tak vítajú a lúčia pri každej príležitosti,
možno sa len dlho nevideli, možno to bolo po prvý krát. To ja neviem, ale
situácia ma zahriala pri srdci, že aj medzi tými chlapmi, ktorí sa občas
pretekajú koho ego zvíťazí, sú láskyplné momenty J
Cestou do práce autobusom zvyčajne počúvam hudbu a čas venujem
na prečítanie e-mailov alebo poodpisovanie na správy. A tak občas
zabudnem, že sa kopa vecí v danom momente deje okolo. Preto sa snažím
aspoň časť cesty venovať skutočne samotnej ceste. Keďže tu jazdia poschodové
autobusy, a ja vždy sedím na poschodí v prvej rade, vidíte svet
celkom z inej perspektívy. Na vrcholky budov sa zvyčajne za normálnych
okolností nepozeráme. Tak mi raz do zorného
poľa padla dvojica chalanov sediacich na najvyššom poschodí budovy. Sedeli na
kvázi terase, na ktorú je prístup priamo cez okno, v rukách gitary a spievali.
Zrejme výhľad odtiaľ musel byť božský, ako aj akýsi pokoj od trafiky pod nimi.
Slnko svietilo a občas predsa treba aj vypnúť, napríklad aj s gitarou
v ruke.
Tak vám prajem, aby ste mali tiež šťastie vidieť obyčajné
radosti v každodennom živote.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára