nedeľa, 8. marca 2015

Nezvládateľné emócie

Posledné mesiace som si prechádzala akýmsi zvláštnym rozpoložením, nakoniec moje posledné články to len dokazujú. Prestala som vyhľadávať spoločnosť ľudí, stiahla som sa do ústrania, mala som ľudí práve dosť v práci. Vo vnútri ležalo niekoľko vecí, ktoré som potrebovala vyriešiť sama so sebou. Až som nakoniec ochorela, aby som sa stíšila na pár dní úplne. Mala som čas byť sama so sebou a pravdu povediac prišla som na mnohé o sebe samej. Už zopárkrát som spomenula, že udalosťami posledných rokov a zrejme predovšetkým tým posledným sa moje základy otriasli a ja opäť hľadám pevnú pôdu pod nohami. Všetko zlé je na niečo dobré a hoci som si prežila zopár chvíľ, kedy ma vlastné city dostali na kolená, našla som vďaka tomu v sebe mnohé o ktorom som ani netušila. Z logicko - rozumovej osoby sa akosi stáva citový a citlivý (čo som nakoniec bola vždy len som túto časť seba poslala do kúta) jedinec a musím pravdu povedať, je to pre mňa niečo nové ale pekné zároveň. Cítim sa ako Alica v krajine zázrakov, kedy neviem čo nové v sebe objavím. Ako keby som sa vrátila do detských čias a mám konečne pocit, že žijem. Rovnaký pocit, ako keď som všetko robievala s nadšením, len pre samotnú činnosť, nie pre jej účel.

Začala som kresliť. Najprv vyfarbovať mandaly, ale odišla mi farba do tlačiarne na ich tlačenie, tak som nútene prestala a po pravde už prestávali byť postačujúce. Štetce som si kúpila už pred rokom, ale čakali ma verne v poličke, aby prišiel neodbytný deň, kedy som mala takú veľkú túžbu kresliť, že som sadla na autobus a utekala si kúpiť farby. V obchode som stála pred maliarskou sekciou, pozerala na niekoľko druhov farieb uvažujúc, či mi nešibe, veď ja ani neviem ako nimi kresliť. Ak som zopárkrát kreslila tak nanajvýš ceruzkou alebo farbičkami. Zrak mi padol na temperové farby, prišli mi povedomé zo školských čias, tak som zobrala tie, nakoľko sú jediné, s ktorými viem aspoň približne ako tak narábať. Potrebovala som zo seba dostať emócie, práca mi prestávala stačiť, vybíjať si ich na okolí by tiež nebola cesta, ale potrebovala som ich zo seba dostať, pretože inak by ma asi roztrhlo. Tak kreslím. Raz, ešte na začiatku, kedy som na papier dávala čisto emócie, nevedela som prečo to vlastne robím a spomenula som svoje kreslenie v práci, sa ma kolega spýtal či s tým chcem niečo ďalej robiť. Jeho otázka ma zaskočila, pretože moje obrázky boli len zmes farieb a tvarov, ktoré som nepovažovala za umenie. Kreslím, pretože sa to cíti teraz dobre, nie preto že tým chcem niečo dosiahnuť či sebe alebo inému niečo dokázať.






Chodím na kickboxing. Mám veľmi rada ľudí a preto sa snažím brať ich všetkých takých akí sú. Nech už sú akýkoľvek. Tento postoj si budujem posledné roky a síce som sa vďaka sebapozorovaniu dopracovala k akejsi sebakontrole, neznamená to, že sa ma nič nedotýka. Je mnohé čo sa ma dotýka, nakoľko ďalší krok je sebaláska, ktorú nemám zvládnutú ako mi udalosti posledných rokov ukázali. Preto som buď iným ubližovala, keďže som emócie nedokázala zvládať a ak sa niekto dotkol mojej „rany“ vrátila som útok, alebo ich naopak potláčala, keďže som neskôr síce začala pozorovať svoje reakcie a snažila sa útok nevracať, ale nahromadenú energiu som nikam nepresunula, čo ma rovnako ničilo. Prestala mi stačiť posilovňa, behanie až mi prišiel do cesty kickboxing. Do Klubu som sa zaregistrovala v posledný možný deň a hoci mám za sebou len dve hodiny (práca mi posledné týždne bráni stíhať hodiny) presne toto je ďalší spôsob ako vybiť energiu a nesmerovať ju proti okoliu. Považujem sa za pacifistu, ale môcť udrieť chránič na rukách niekoho iného je pre mňa celkom dobrý pocit :)

Sú ďalšie veci, ktorým sa venujem a aj ďalej chcem, ale práve kickboxing a kreslenie momentálne považujem za veľmi prínosné, aby som sa opäť posunula k svojej vlastnej rovnováhe a naučila sa narábať s emóciami, ktoré so mnou lomcujú kade tade. Na obe som natrafila veľmi intuitívne, kedy som počúvala vlastný vnútorný hlas, ktorý už začal byť neodbytný. Zrejme všetci ho máme a stojí za to počúvať ho, pretože nikdy neviete kam vás dovedie, ale určite to bude presne tam kam treba, hoci logika hovorí niečo celkom iné. A na tento fakt som po puberte akosi zabudla.


5 komentárov:

  1. Krásny článok. Držím palce v kickboxe i maľovaní, nech sa rovnováha navráti! :)

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Tento komentár bol odstránený autorom.

    OdpovedaťOdstrániť
  3. neskutocne krasne kresby! milujem toho kona!! naozaj.... prekrasna hriva! mas naozaj talent... je vidno, ze pri tom ventilujes:))) citit to z obrazov.
    ... komentar vyssie som odstranila ja, ked som sa omylom prihlasila cez mail... xD

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ďakujem, potešilo :) hej bolo čo ventilovať haha x)

      Odstrániť