S Vyvoleným nám prischla taká zvláštna vec. Vždy keď
ideme na neznáme miesto, niekde sa musíme stratiť, aby sme sa potom zase našli. Je to
aj istá paralela k nášmu vzťahu, čo ho robí o to zaujímavejší a človek
nemá vždy istotu čo z toho vylezie :) Tak sa stalo aj cestou do
Chorvátska. Ani jeden sme si nenaštudovali cestu, Vyvolený vravel, že veď
smer vie, budeme sledovať tabule. Všetko bolo v poriadku až do Mariboru v Slovinsku.
Ja som mala autoatlas síce v ruke, ale starý asi desať rokov, takže
novopostavená diaľnica vedúca až k moru na ňom samozrejme nebola. Vyvolený
vravel, že treba ísť do Rijeky a ako som študovala mapu zdalo sa mi to
rovnako ďaleko, či by sme šli cez Zahreb alebo cez Ljubljanu. Po starej ceste by to
rovnaká vzdialenosť aj bola, lenže dnes už cez Zahreb vedie diaľnica. Keďže som
si pamätala zážitok Vyvoleného, kedy sa chceli vyhnúť Slovinsku a putovali
chorvátskymi cestičkami do Zahrebu a samozrejme sa úplne domotali, tak bol
pre mňa Zahreb strašiakom, ktorému sa treba vyhnúť. Viedla som nás teda na
Ljubljanu.
Cesta Slovinskom bol nezabudnuteľný zážitok, zaumienila som si navštíviť túto krajinu, ísť pochodiť tie nádherné hory ktorými sme prechádzali a potúlať sa dedinkami, kde sa na každom vŕšku pásli ovečky či kravy. Bol to však aj veľmi vyčerpávajúci zážitok, keďže sme ani jeden celú noc nespali a terigať sa po serpentínových cestičkách, ktoré boli síce skutočne rozprávkové, bolo miestami až o život. Nakoniec sme dorazili do Rijeky, aby sme zistili, že sme do nej ale vôbec nemali ísť. Miestni pri Tescu nás odlifrovali na autostrádu (diaľnicu), ktorou sme sa vracali späť na Zahreb a len niekoľko desiatok kilometrov pred ním nás cesta zobrala smerom na Split k našej konečnej destinácii do Zadaru. Zrejme ste postrehli, že sme si to riadne nadišli, presne o asi 200km. Hlavne, že sme dorazili.
Čakala nás však ďalšia ťažká úloha, nájsť si ubytovanie. Prešli sme tri prímorské mestečká pri Zadare, tri hodiny hľadali, popýtali sa, všade bolo plno, aby sme sa nakoniec vrátili na začiatok, kde sa priznám, som zo začiatku veľmi zostávať nechcela. Zase som sa naučila, že netreba vždy dať na prvý dojem. Nakoniec nám s apartmánom pomohla Slovenska, ktorá sa do dedinky privydala. Ešteže tam Vyvolený bol pred pár rokmi u nich ubytovaný. Dovolenku sme si náramne užili. Okrem mora pekný apartmán len pre nás dvoch, večerné prechádzky, miestne jedlo a aj nočné kúpanie. Cez deň sme leňošili na pláži, čas si krátili hraním žolíka a k večeru sme sa prechádzali pod hviezdnatou oblohou alebo skúmali okolie a našli aj teplom ustatého oslíka.
Cesta Slovinskom bol nezabudnuteľný zážitok, zaumienila som si navštíviť túto krajinu, ísť pochodiť tie nádherné hory ktorými sme prechádzali a potúlať sa dedinkami, kde sa na každom vŕšku pásli ovečky či kravy. Bol to však aj veľmi vyčerpávajúci zážitok, keďže sme ani jeden celú noc nespali a terigať sa po serpentínových cestičkách, ktoré boli síce skutočne rozprávkové, bolo miestami až o život. Nakoniec sme dorazili do Rijeky, aby sme zistili, že sme do nej ale vôbec nemali ísť. Miestni pri Tescu nás odlifrovali na autostrádu (diaľnicu), ktorou sme sa vracali späť na Zahreb a len niekoľko desiatok kilometrov pred ním nás cesta zobrala smerom na Split k našej konečnej destinácii do Zadaru. Zrejme ste postrehli, že sme si to riadne nadišli, presne o asi 200km. Hlavne, že sme dorazili.
Čakala nás však ďalšia ťažká úloha, nájsť si ubytovanie. Prešli sme tri prímorské mestečká pri Zadare, tri hodiny hľadali, popýtali sa, všade bolo plno, aby sme sa nakoniec vrátili na začiatok, kde sa priznám, som zo začiatku veľmi zostávať nechcela. Zase som sa naučila, že netreba vždy dať na prvý dojem. Nakoniec nám s apartmánom pomohla Slovenska, ktorá sa do dedinky privydala. Ešteže tam Vyvolený bol pred pár rokmi u nich ubytovaný. Dovolenku sme si náramne užili. Okrem mora pekný apartmán len pre nás dvoch, večerné prechádzky, miestne jedlo a aj nočné kúpanie. Cez deň sme leňošili na pláži, čas si krátili hraním žolíka a k večeru sme sa prechádzali pod hviezdnatou oblohou alebo skúmali okolie a našli aj teplom ustatého oslíka.
Nechceli sme nič zmeškať a keďže sme boli nie ďaleko od Plitvických jazier, zastavili sme sa tam cestou domov. Zbožňujem potulky prírodou a tu mi fakt až sánka po kolená padala. Kto nie je nadšenec Vinetuoviek, možno ani nepostrehol, že Poklad na striebornom jazere bol natáčaný práve na týchto jazerách. Krásna tyrkysová voda, cez ktorú bolo vidno na samé dno, hladné rybky, ktoré čakajú priamo pri chodníčku a naozaj neuveriteľne krásna scenéria tohto prostredia. Ani množstvo turistov nezatieni ako je tam krásne. Ale zrejme sa Plitvickým jazerám ujde aj samostatný článok.
Zostali sme prespať v autokempingu, čo bola pre mňa nová skúsenosť. Bolo to fakt čarovné. Prišli sme neskôr večer a celým kempom rozvoniavali večere, návštevníci sedeli pri svojich karavanoch a stanoch, jedli, pili, či si krátili čas rôznymi hrami. Bolo tot am perfektne vybavené - teplá vody, kabínkové nové sprchy, obchod, reštourácia so živou hudbou, triedený odpad, elektrické pripojenie, wi-fi. Vedeli by som si predstaviť aj takýto štýl dovolenky. Najfrekventovanejšia poznávacia značka bola talianska, francúzska, holandská a nemecká. Škoda, že aj u nás nie je väčšia kempová tradícia. Potom majú ľudia, ako som mala aj ja, skreslený pohľad na kempovanie v prírode.
Ďalej sme to vzali šupom pekne po diaľnici. Vyvolený mal jeden z jeho bláznivých nápadov, ísť pozrieť do Viedne za otcom. Zmyslel si to troška neskôr, keď sme Viedeň mali už takmer za sebou, takže som jeho nadšenie veľmi nezdielala. Dohodli sme sa ísť tam na druhý deň na motorke. Sadli sme na motorky, ja GPS v ruke a dopredu mu kričala kadiaľ treba ísť. Poviem vám, ako sme míňali videnské uličky, trojprúdové križovatky a množstvo áut, neverila som, že dorazíme do cieľa. GPS som nepočula a podľa toho čo sa mi na nej ukazovalo som nie vždy vedela kam odbočiť. Nakoniec sme dorazili. Späť sme sa však vracali až za tmy a GPS vypovedala poslušnosť, respektíve vybila sa baterka. Z Viedne sme sa vymotali, ale na ktorú svetovú stranu sme sa dostali sme netušili. Stále žiadna tabuľa na Bratislavu, či Slovensko, len Brno svietilo ako známe mesto. Išli sme teda za nosom, aby sme zistili, že sme zvolili troška zlú cestu smerom do ČR obchádzaním Slovenska a nie cez neho. V poslednej chvíli sme si už pomerne ďaleko od Viedne všimli malinkým na tabuli smerom vpravo napísané SK. Na motorke v tme toho nie je veľa vidno. Nakoniec sme si veľa nezašli, len sme domov prišli z opačnej strany ako sme plánovali. Bol to však zážitok, sledovať nočnú oblohu, blikajúce veterné mlyny okolo a nasávať pach okolitej prírody.
V ďalší deň nás čakal posledný výlet, do Čiech. Tento
rok sme sadli do pohodlného auta miesto motorky a vyrazili sme smer
Severné Čechy. Veselí z cesty, keďže sme si púšťali samé zábavné pesničky,
sme dorazili po malom blúdení v Prahe do cieľa. Spravili sme si malý výlet
po okolí, s rodinou si vyšli na večeru a ešte nás stihli zobrať na
malý výlet do Prahy.
Po návrate domov nám zostával ešte jeden voľný deň. Už som bola aj celkom prezážitkovaná a chcela som mať doma klud a pohodu. Vymysleli sme si ešte kúpacie poobedie a pošťastilo sa nám stretnúť labute s mladými labuťkami. Prišli sa nám predviesť pozdĺž brehu okolo celého jazera, ale chránili si svoje ratolesti po celý čas. Keď sme im hádzali chlieb nemohli sme sa veľmi priblížiť, pretože sa labutí rodičia nebáli prísť nám vynadať ani na breh.
V posledných dňoch sme ešte stihli osláviť kamarátovu
tridsiatku na paintbalovom ihrisku, kde som utŕžila tri krásne modriny. To tak
býva, keď sa niekto hrnie hrať paintball v šere, kde nevidno poriadne ani pred
seba. Potom sú aj rany z menšej vzdialenosti.
Teraz troška od témy, respektíve od zábavy k práci.
Firma pre ktorú píšem články mi ponúkla trvalý pracovný pomer. Robila by som
rozhovory, reportáže, dopĺňala fotkami na témy, ktoré by mi zadali v rámci
vzdelávania. Aj ma to potešilo, že takto na mňa myslia, hoci som im napísala
len zopár článkov. Keď videli, že som na ÚP rozhodli sa mi niečo také
ponúknuť. Nakoľko však na jeseň odchádzam preč, nemohla by som to vziať. Budem
však pre nich písať aj naďalej, z vonku. Celé moje písanie naberá iný ráz,
okrem zbierania info z internetu som nútená hľadať odborníkov, kontaktovať
ich, robiť s nimi rozhovory. Tento týždeň sa chystám vyspovedať učiteľov
zo školy a škôlky, neskôr pôjdem nafotiť jeden deň v montessori škôlke.
Celkom sa na to teším, hoci je to viac koníček ako zárobková činnosť.
Už sme s Vyvoleným nadobro zapečatili náš odchod zo Slovenska. Kúpili sme si letenky a o dva mesiace zdvíhame kotvy smer Škótsko. Pevne verím všetko pôjde podľa plánu a podarí sa nám odraziť sa a mne nakoniec v zahraničí doštudovať.
Skutočne prezážitkovaný dvojčlánok! :) Držím so zahraničím palce! ;)
OdpovedaťOdstrániťďakujem, tak snáď to vyjde :)
OdstrániťA ja že kde si sa podela :D a ty si si takto pekne uzivala :) ja sa tiez nemam co ozyvat ...tiez som sa flakala jedna radost ale tiez som uz bola prezazitkovana ze si uzivam pokoj a pohodu :)... velmi krásne fotky :)
OdpovedaťOdstrániťnj ja som sa akosi prehupla až do lenivosti a nič sa mi nechce teraz :P len byť doma a čítať si knihy :D
Odstrániťnájdem aj ja tvoje zážitky na blogu? :P
Odstrániťjj prvy a treti clanok z vrchu :)
OdpovedaťOdstrániť