Pominuteľný život

Život je tak rýchlo pominuteľný a my na to stále zabúdame. Dnes sme sa rozlúčili s mladým dvadsaťtri ročným človekom, ktorý mal ešte celý život pred sebou. Ako to prijať, ako si to vysvetliť? Naozaj si toto pre tento život vybral, alebo vesmír usúdil, že sa už všetko naučil, alebo to mohol zvrátiť, naplnila sa dáka rovnováha? Odpovede na tieto otázky nám nikto nezodpovie, budú to stále len domnienky. Čas rany vylieči aj tým najbližším, no akási facka od života zanechá stopu.

Nenávidím pohreby, vždy mám stiahnutý žalúdok, keď na nejaký idem, ale potom príde uvoľnenie. Posledná rozlúčka, slzy a musíme žiť ďalej. Ale akési vytriezvenie a tá pomyselná facka od života sa dostaví za každým. Nakoľko žijem svoj život plnohodnotne, nakoľko si ho užívam a koľko času venujem tým, ktorí za to naozaj stoja? Dnes som tu a zajtra...zajtra je v rukách božích. K životu inak ako zodpovedne neviem pristupovať, mám mnoho snov a plánov, povinností, ktoré často krát kladiem pred všetko ostatné. Síce občas poviem, že život je krátky pre to všetko čo chcem zažiť a dosiahnuť, na druhej strane rátam s tým, že staroby sa dožijem. Ale človek nikdy nevie, kedy život zráta jeho dni.

Tak sa vraciame späť k životu, uponáhľanému a nevyspytateľnému, ku každodenným problémom, ktoré sú oproti nečakanej a náhlej smrti akési nepodstatné. Smrť patrí k životu a to je treba sa zrejme naučiť, uvedomiť si, že každý jeden deň môže byť tým posledným. Ťažké je ísť na pohreb komukoľvek, ak je človek starý má kus odžité a možno je to tak aj mnoho krát lepšie, hoci prázdno v srdci zostane, ak odíde mladý človek je to o to nepochopiteľnejšie, jeho sny a túžby nebudú v tomto živote splnené. Zrazu všetkých opustí z večera do rána a jeho najbližší zostávajú sami, rodičia prežijú svoje deti, priatelia ho už von nezavolajú...

Pre všetkých, ktorí odišli skôr ako možno mali...